Všetko podľa Biblie?
“Ak mi to neukážeš, kde sa to explicitne nachádza v Písme, nemôžeme to učenie prijať!” Tento princíp zvaný ako sola scriptura stojí pri základe všetkého protestantského učenia. Na prvý pohľad sa môže vonkajšiemu pozorovateľovi javiť veľmi logicky - že to všetko má hlavu a pätu. Nie všetko sa na prvý pohľad môže zdať, že to, čo katolíci učia, môžeme nájsť v Biblii. A tak prichádzajú námietky: “Ako môže Rímskokatolícka cirkev učiť toto, tamto a ešte toto, ak sa to nenachádza v Svätom Písme?” Akú majú katolíci na to odpoveď? Majú nejakú? Sú bezradní? Nemajú učenie podľa Biblie? Práve naopak. Som si istý, že zhrnutie odpovede na tieto otázky sa nachádza sa v slovách konvertovaného dlhoročného anti-katolíka Scotta Hahna: “Áno! Ako katolíci veríme, že nám stačí jedine a jedine Biblia - aby nám ukázala, že jedine Biblia nám nestačí”
Akú úlohu zohráva Tradícia? Ako veľmi explicitné musí byť učenie v Biblii, aby sme si ho osvojili? Učí nás Písmo úplne všetko to, čo je absolútne nevyhnutné pre nás ako kresťanov? Ako môžeme určiť kánon Biblie pomocou sola scriptura? Všetky tieto otázky poukazujú aj na iný problém – kde sa sola scriptura spomína v samotnom Písme?
Veľa protestantov ju nachádza v 2 Tim 3,16-17:
Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.
Skutočnosť je však taká, že táto pasáž (a ani žiadna iná) nehovoria o tom, že Biblia je jediným zdrojom vierouky. Vraví o tom, že Písmo je inšpirované, nevyhnutné a zdrojom, cez ktorý k nám hovorí Boh. Áno – to všetko je tu a katolíci s tým, samozrejme, maximálne a do bodky súhlasia. Ale nikde sa nespomína, že by malo byť jediným zdrojom, odkiaľ čerpáme náuku vo veciach viery a morálky. Veľa vzdelaných protestantov pri snahe nachádzať obranu pre toto učenie došlo k záveru, že je nelogické, nebiblické a... nefunkčné.
Nelogické...
Snaha o obranu tohto učenia je vzorovým učebnicovým príkladom toho, ako vyzerá argumentácia v blúdnom kruhu a odhaľuje základný problém tohto učenia – totiž, že ide proti princípom zdravého uvažovania. Inšpirovanosť Biblie, alebo hocijakého iného textu, nemožno dokázať z textu samotného. Kniha Mormónov, hinduistické Védy, Korán či spisy od Mary Baker Eddy takisto o sebe tvrdia, že sú inšpirované, ale to ich ešte inšpirovanými nerobí.
Úzko prepojené s touto problematikou je otázka kánonu. Veď napokon, ak vravíme, že sa máme riadiť jedine podľa Biblie, mali by sme azda vedieť, aké knihy do nej patria. Mnoho kníh sa za čias ranej cirkvi považovalo za inšpirované a preto aj kanonické. Ako však oddelíme zrno od pliev? Protestanti musia na zodpovedanie tejto otázky použiť princíp sola scriptury. Je tu však jeden problém. Jednoducho sa to nedá.
Raz na toto prišla reč s istým protestantom. Jeho slová boli: “Duch Svätý viedol prvých kresťanov a tak im pomohol zostaviť biblický kánon a vyhlásiť ho Bohom vnuknuté dielo, tak ako to Ježiš sľúbil v Jn 16,13.” Nenapadne vás v tej chvíi, že tá odpoveď je viac katolícka ako protestantská? Jn 16,13 nám vraví o tom, že Duch Svätý bude viesť apoštolov a takisto ich následníkov – teda cirkev – do plnej pravdy. Ale nemá to nič spoločné so sola scripturou, povahou alebo počtom kníh v kánone.
Biblia nám nedáva a nemôže dať odpoveď na otázku o svojej inšpirácii alebo o jej kánone. Povedané z historického hľadiska, bola to cirkev, ktorá použila Posvätnú Tradíciu prebývajúcu mimo Písma ako kritérium pre určenie kánona. Raní kresťania, medzi ktorými sa ohľadom tejto otázky nachádzalo veľa protichodných hlasov, potrebovali cirkevný koncil, ktorý by vydal autoritatívny dekrét na vyriešenie tejto záležitosti. To sú historické fakty.
Pozrime sa však na to ešte z iného hľadiska. Skúsme ako katolíci použiť to isté tvrdenie tohto môjho protestantského kamaráta, a tým istým spôsobom dokázať že Mária je Božou matkou (Bohorodičkou). “Veríme, že Duch Svätý nás vedie do plnej pravdy a viedol aj raných kresťanov aby prehlásili túto pravdu.” Skríkol by na to protestant hlasité “Amen!”? Nie, neskríkol. Skôr by povedal: “Ukáž mi, kde v Písme sa nachádza, že Mária je Božou matkou!” Tá istá otázka však platí aj pre protestantov, čo sa týka kánona. „Ukáž mi, kde v Písme sa hovorí o biblickom kánone.“
Dá sa blúdny kruh prelomiť?
Táto otázka inšpirácie a biblického kánona je Achilovou pätou každej snahy o intelektuálnu obranu doktríny sola scriptura. Pokusy protestantov bývajú tak nepresvedčivé, že nakoniec sa sami snažia využiť tento argument proti katolíkom. „A ako ty vieš, že Písmo je inšpirované? Tvoje zdvôvodňovanie je tiež uzavreté do blúdneho kruhu. Tvrdíš, že cirkev je neomylná, pretože tak vraví inšpirovaná Biblia a potom vravíš, že tá je inšpirovaná, pretože tak vraví cirkev!“
Nielenže toto nie je odpoveď, ale je to takisto mylné prezentovanie katolíckej pozície. Katolíci netvrdia, že cirkev je neomylná, pretože tak vraví Biblia. Cirkev je neomylná, pretože tak vraví Ježiš. Cirkev, ktorú založil a ktorá fungovala ako neomylný Boží hovorca, existovala desiatky rokov predtým, ako bol zostavené knihy, ktoré dnes patria do Nového zákona.
Pravdou je to, že vieme, že Písmo je inšpirované a kánonické iba vďaka tomu, že nám tak povedala Cirkev. To sú jednoducho fakty z histórie. Katolíci zdvôvodňujú inšpiráciu Biblie najprv tým, že poukazujú na historickú spoľahlivosť daných spisov a pravdu o Kristovi a jeho cirkvi. Potom sa spoľahlivo môžeme oprieť o svedectvo cirkvi, aby nám povedala, ktoré texty sú inšpirované. Toto už nie je uvažovanie v blúdnom kruhu. Nový zákon je najpresnejší a najoveriteľnejší historický dokument v celej starovekej histórii, ale napriek tomu nik nemôže z toho dedukciou prísť na to, či je alebo nie je inšpirovaný.
Svedectvá v Novom zákone sú podložené stovkami prác raných kresťanských a nekresťanských autorov. Z prvého storočia máme svedectvá od Matúša, Marka, Lukáša, Jána, cirkevných otcov – z ktorých niektorí boli súčasníkmi apoštolov – a vysoko spoľahlivých autorov akými boli Suetonius, Tacitus, Plínius Mladší, Jozef Flavius a iní, všetci rôznymi spôsobmi svedčiaci o pravdivosti udalostí za Ježišovho života. Je to práve na základe historických dôkazov, že môžeme povedať, že to, že Ježiš žil, zomrel a vyše 500 očitých svedkov tvrdilo, že sa im vzkriesený zjavil (1 Kor 15,6), je historickým faktom. Veľa z týchto očitých svedkov sa rozhodli z presvedčenia, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych, položiť svoj vlastný život (Lk 1,1-4; Jn 21,18-19; 24-25; Sk 1,1-11)
Nebiblické…
Pri obrane sola scriptury pomocou pasáže 2 Tim 3,16 sa nám však vyskytujú isté problémy.
1. Poprvé, nehovorí sa tu vôbec nič o Novej Zmluve. Dva verše, ktoré predchádzajú 2 Tim 3,16 hovoria:
Ale ty vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil. Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi.
Tieto riadky sa nevzťahuju na Novú Zmluvu. Popravde povedané, žiadna z novozmluvných kníh nebola napísaná v čase, keď bol Timotej ešte dieťa. Preto tvrdiť, že tento verš nám slúži ako, takpovediac, “certifikát autenticity” pre knihu, ktorá ešte nebola napísaná, znamená zachádzať až príliš ďaleko a vnášať do výkladu to, čo text vôbec nespomína.
2. Podruhé, 2 Tim 3,16 netvrdí, že Písmo má byť jediným zdrojom pre vieru kresťanov. Nie je vôbec nič neobvyklé, že protestanti po svojom obrátení na katolícku vieru vravia, že videli v Písme viac, ako jednu sola, ktoré tam jednoducho nejestvovali. Sväté Písmo učí ospravedlnenie z viery a my ako katolíci tomu 100% veríme, ale neveríme, že sme ospravedlnení iba vierou, ako vravia protestanti. Je to na iný článok, avšak jediné miesto, kde sa ale nachádza grécke pistis monon (iba z viery / sola fide) je v Jak 2,24, kde sa vraví, že nie sme ospravedlnení iba z viery. Podobne nenájdeme v Písme ani spomínanú náuku sola scriptura. A nijaká sola nie je ani v 2 Tim 3,16. Táto stať jednoducho nič také netvrdí.
Na ilustráciu si môžeme vziať verš z Jak 1,4:
A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali.
Ak by sme použili ten istý exegetický princíp na tento text, ako by protestanti použili na 2 Tim 3,16, potom by sme mohli spokojne tvrdiť, že všetko, čo potrebujeme na to, aby sme boli dokonalí je trpezlivosť (vytrvalosť). Nepoterbujeme potom žiadnu vieru, nádej, lásku, cirkev, krst alebo čokoľvek iné.
Samozrejme, každý kresťan vie, že to by bolo poriadne hlúpe. Jakubov dôraz na dôležitosť ostať vytrvalý je však väčší ako Pavlov dôraz na Písmo. Čo je podstatné je však to, že ani v jednom texte sa nenachádza žiadne sola. Uvažovať o sola patientia by bolo rovnako nesprávne ako o sola scriptura.
3. Biblia učí, že ústna Tradícia je na rovnakej úrovni s Písmom. O sola scripture mlčí, avšak je hovorí mimoriadne jasne o tom, že Tradícia je takisto ako Sväté Písmo Božím slovom. V Pavlovom liste, ktorý je väčšinou považovaný za prvú spísanú knihu Biblie, čítame:
Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich. (1 Sol 2,13)
Pavol vraví, že hovorené slovo apoštolov bolo slovom Božím. V skutočnosti, keď Pavol písal svoj druhý list Solúnčanom, naliehal na kresťanov, aby prijali ústnu a spísanú Tradíciu ako rovnako autoritatívne. Je to niečo, čo by sme mohli očakávať, keďže oba zdroje sú Božím slovom:
A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom. (2 Sol 2,15)
4. A poštvrté, 2 Tim 3,16 je adresovaný konkrétne členom v cirkevnej hierarchii. Jedná sa o pastiersky list, ktorý napísal Pavol mladému biskupovi, ktorého vysvätil. R. J. Foster vraví, že „Boží muž“ sa vzťahuje na osoby v cirkevnom pozícii a nie na obyčajných laikov (A Catholic Commentary on Holy Scripture, Thomas Nelson and Sons, str. 1149). Tento titul bol takisto používaný v Starej Zmluve na opis osôb zasvätených službe Bohu (Dt 33,1; 1 Sam 2,27; 1 Kr 12,22). Nielenže text nemá v sebe žiadne učenie o „iba Písme“, ale Pavlove slová pre Timoteja, aby študoval Božie slovo je v kontexte zasadenom do zmyslu, aby „hlásal Božie slovo“ ako „vysvätený Pánov služobník“ (viď 2 Tim 1,6; 2,24). Vravieť, že tento text tvrdí, že sola scriptura má byť princíp používaný každým laikom je, ako by Pavol povedal, ísť „nad to, čo je napísané“ (1 Kor 4,6).
Nefunkčné...
S trochou irónie môžeme povedať, že mlčanie Písma o učení sola scriptura je ohlušujúce. Keď však príde reč na autority Písma a Tradície a na vyučujúcu autoritu Církvi, Biblia hovorí celkom jasne:
Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. (Mt 18,15-17)
Podľa Písma, je cirkev tým najvyšším odvolacím súdom pre „Božích ľudí“ vo veciach viery a morálky. Veľa nám toho povie aj skutočnosť, že od čias reformácie - teda takmer pred 500 rokmi, kedy sa sola scriptura stala jej formálnym princípom – vzniklo vyše 33 000 protestantských denominácii. V Jn 10,16 Ježíš povedal, že „bude jedno stádo a jeden pastier“. Spoľahlivosť na sola scripturu sa nepreukázalo v tomto veľmi osožné.
